Názory odborníkov na nosenie detí vo vaku a šatke
Pridané 24.03.2014 22:53:52 Počet zobrazení 21305
Svetoví lekári o nosení v babysatke a v iných alternatívnych nosičoch
z knihy „Ins Leben tragen“, Anja Manns, Anne Christiane Schrader, Verlag für Wissenschaft und Bildung, Berlin 1995
Teraz potrebuje dieťa blízkosť matky. Jej dobre známy tlkot srdca mu môže vrátiť stratenú dôveru. Nosené dieťa pociťuje najvyššiu mieru bezpečia a blízkosti. Z tejto istej polohy môže pozorovať život okolo seba a učiť sa, než bude samé tak ďaleko, aby vykročilo do života.
Ľudský kojenec ako nosené dieťa – Výťah z dizertácie a kongresového príspevku „Prävention durch antropologisches Wissen“ od Dr. Evelin Kirkilionis univerzita Freiburg, 1990/1994
Aj práve prebudené dojča začne väčšinou plakať, ak potom, čo na seba krátko hlasne upozornilo, nedostalo od rodičov žiadne potvrdenie o ich prítomnosti. Túžba po prítomnosti alebo len potvrdenie prítomnosti osoby, ktorá sa o dieťa stará, prichádza častejšie, než sa rodičom zdá pochopiteľné, lebo podľa ich názoru dieťa neobklopuje nič, čo by ho mohlo znepokojovať. Avšak kľud a samota, zdanlivo niečo normálne a nijako nevzbudzujúce úzkosť, dieťa znepokojujú.
Ľudský kojenec ešte aj dnes ukazuje svojím biologickým chovaním príslušnosť k typu noseného mláďaťa. To vyplýva z jeho potreby po prítomnosti osoby, ktorá sa o neho stará. Dokáže hlboko spať, aj keď sa osoba, ktorá ho nosí hýbe a mení polohy, čo svedčí o tom, že mu to vyhovuje, lebo tieto pohyby signalizujú prítomnosť osoby, ktorá sa o dieťa stará.
Jedna z najskôr dozrievajúcich častí mozgu je centrum pre udržiavanie rovnováhy. Pozitívne účinky hýbania sa s kojencom využívajú rôzne kliniky k podporovaniu vývoja predčasne narodených detí alebo detí s nízkou pôrodnou váhou. V Chicagu boli inkubátory vybavené vodnými postieľkami, na švédskych klinikách sa používajú závesné matrace. Srdečné a dýchacie obtiaže sa vyskytli menej často, deti prospievali lepšie.
Na kojenca účinkuje nosenie pozitívne rôznymi spôsobmi. Keď s ním niekto hýbe, je to pre neho znamenie, že nie je sám a sprostredkuje mu to pocit istoty. Zároveň vzniká tesný telesný kontakt. Pozorovania v študijných prácach Hunzigera (1986,1988) ukazujú, že dojčatá, ktoré boli aspoň štyri hodiny denne nosené, plakali od tretieho týždňa života význačne menej, než deti z kontrolnej skupiny. Naviac boli v čase bdenia dlhšie v spokojnej nálade. To všetko znamená výhodu pre vývoj dieťaťa.
V priebehu nosenia sa dojčaťu dostáva mnoho pohybových podnetov. Nielen, že môže vnímať pohyb v priestore, ale cez úzky telesný kontakt predáva nosiaca osoba svoje vlastné pohyby tela, resp. svalovú aktivitu priamo nožičkám dieťaťa, z ktorých sa prenáša na bedrové kĺby. Tieto pohybové podnety sú pre vývoj detských bedrových kĺbov prínosné, podporujú prekrvenie pri ideálnej polohe hlavice bedrového kĺbu k jamke tohto kĺbu. To je prípad predovšetkým pri nosení na strane na boku, ale i pri nosení v pozícii „tvárami k sebe“.
Stanovisko detského lekára
z knihy „Die erste Kindheit“ od Prof. Dr. Hans Czermak, detského lekára vo Viedni, vydaná v österr. Bundesverlag, 5. vydanie 1992
To, čo sa praktikovalo v priebehu sociálnej histórie, hlavne alebo behom nastupujúcej industrializácie v minulom storočí, totiž takmer úplné oddelenie dieťaťa po pôrode od svojej matky, má z dnešného pohľadu veľmi nepriaznivé následky.
V prvom roku života získava dieťa cez telesný kontakt s rodičmi alebo s inými osobami, ktoré sa o neho starajú, istotu a dôveru k atmosfére svojho okolia. Keď je dieťa uviazané šatkou k telu rodiča, pričom sa k nemu prispôsobivo pritúli, pociťuje bezpečie svojho bytia. Miera blízkosti k matke a hneď po pôrode i k otcovi, určuje tempo jeho fyzického a psychického rozvoja. Na tele rodičov môže dojča svoje dozrievanie koordinovať lepšie než postieľke alebo v kočíku. Tá stará rozšírená predstava, ktorú mali ešte i lekári v minulých desaťročiach, že dojča potrebuje ku svojmu prospievaniu len predpísané množstvo potravy a bežnú starostlivosť a v ostatnom môže byť prenechaný sám sebe, je prekonaná. Rovnako tak, ako hlas matky dáva dieťaťu akustické podnety, ktoré sú potrebné pre vývoj reči, sprostredkovávajú jej prsia, jej ruky a jej prsty dojčaťu dotykové vnemy. Tak prežíva dieťa spočívajúce na tele rodiča už skoro rovnováhu a nadväzuje bezprostredný kontakt s okolím.
Dlhodobé pozorovania mnohých ľudí potvrdzujú, že dotyková stimulácia matkou alebo otcom noseného dieťaťa ovplyvňujú pozitívne jeho rast a vývoj fyzicky aj psychicky.
Nech sú to akékoľvek dôvody, ktoré vedú k tomu, že dnes mladé matky a otcovia sprostredkovávajú svojim deťom bezpečie na svojom tele, bolo by každopádne pošetilé túto znovuobjavenú pôvodnú dimenziu ľudstva odložiť ako módny výstrelok: Od konečného znecitlivenia „civilizovaného človeka“ ku ktorému sa nebezpečne rýchlo blížime, je toto uspokojovanie telesných a duševných potrieb symptómom pre začiatok nového, ľudskejšieho vývoja.
Čo hovorí ortopédia na nosenie detí vo vaku a v šatkách?
Najčastejším argumentom proti noseniu detí je obava, že sa tak poškodí chrbtica dieťaťa. Podľa Reginy Hilsbergovej, autorky knihy „Körpergefühl“ proti tomu svedčia aj niektoré skúsenosti, s ktorými sa denne stretávame okolo seba. Všetci ľudia, ktorí dnes sedia s poškodeným chrbtom u ortopédov, ležali s veľkou pravdepodobnosťou ako bábätká , ako sa patrilo na chrbte. A všetky Afričanky, ktoré so zdvihnutou hlavou nosia svoje deti na chrbte, strávili sami svoje detstvo na chrbte svojej matky.
Pri pohľadu na dieťa v šatke sa mnoho ľudí zhrozí pri pohľade na jeho guľatý chrbátik. Keby takto sedel dospelý, mal by skutočne problémy s chrbticou. Ale tak, ako nie je potreba krivé nožičky dieťaťa vyrovnávať, aby rástli rovno, nie je treba narovnávať jeho chrbátik, ktorý bol ohnutý po celú dobu v maternici, skôr, než sa bude narovnávať sám.
Je ale potrebné predísť tomu, aby sa stavce dieťaťa stláčali – práve tomu však dokáže správne pevne uviazaná šatka na nosenie zabrániť, lebo dieťa podopiera.
